Sídlom panstva je tajomný hrad v Karpatoch - bájny Čachtický hrad. Prvýkrát sa spomína ako pohraničná pevnosť v prvej polovici 13. storočia. Krátky čas ho vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1392 sa stal jeho majiteľom Ctibor zo Ctiboríc. Po ňom hrad často menil majiteľov, až sa dostal do rúk Nádasdyovcov. Stal sa známym vďaka výčinom čachtickej panej - krvilačnej Alžbety Bátoriovej, ktorá údajne zavraždila až 600 dievčat. Palatín Juraj Thurzo ju prichytil pri čine a v roku 1611 bola odsúdená na doživotie na svojom hrade, kde 21. augusta 1614 aj zomrela. Po smrti Alžbety vznikli dedičské spory medzi jej deťmi – synom Pavlom Nádašdym a dcérami Katarínou a Annou, vydanými za Juraja Drugeta a Mikuláša Zrínskeho. Počas povstania Františka Rákócziho bol vypálený a odvtedy pustne. V roku 1708 na Čachtický hrad zaútočili kuruci. V bojoch ťažko poškodený hrad sa z tejto skazy nespamätal. Nejaký čas ešte slúžil ako väzenie, ale keď v roku 1799 vyhorel, bol už celkom opustený. V rokoch 2012-2014 prebiehal projekt statického zabezpečenia veľkej časti hradu a po prvý krát sa na hrade robil aj archeologický výskum. 20. júna 2014 bol hrad znovuotvorený pre návštevníkov.

O hrade koluje veľa povestí. V najznámejšej sa hovorí, že Čachtická pani sa kúpala v krvi mladých a krásnych dievčat, aby sama omladla. K získaniu krvi si dala zhotoviť železnú pannu, ktorá mala na krku krásny náhrdelník. Keď poslala mladé dievčatá, aby si ho zobrali, panna ich zovrela, z pŕs jej vyšli dlhé nože a krv už stekala do pripraveného kúpeľa... Niektoré legendy hovoria, že Alžbeta Bátoriová je zamurovaná niekde v múroch Čachtického hradu, iné zase, že je pochovaná v útrobách Čachtického kostola. Sú však aj také, v ktorých sa Čachtická pani zjavuje návštevníkom hradu, aby ich zaviedla k hadovi so zlatým kľúčom, ktorý ich privedie ku skrytým pokladom.

Pod hrad sa možno dostať autom alebo bicyklom po asfaltovej ceste z čachtického námestia (3 km) a ďalej pešo (5 min) alebo pešo priamo z obce Višňové (30 min).

Po smrti Alžbety vznikli dedičské spory medzi jej deťmi – synom Pavlom Nádašdym a dcérami Katarínou a Annou, vydanými za Juraja Drugeta a Mikuláša Zrínskeho. S opravou a prestavbou hradu v roku 1670 bol najviac zviazaný František Nádašdy II. Po odhalení Vešeléniho sprisahania, v ktorom sa angažoval aj František, panovník nariadil obsadiť Čachtický hrad a skonfiškovať majetok. Pri rabovaní cisárskym vojskom bol hrad poškodený. Skonfiškované majetky pripadli kráľovskej komore, ktorá ich prenajala Révajovcom a Draškovičovcom. V roku 1703 sa majiteľmi hradu stali členovia rodu Forgáčovcov a Berčéniovcov. Po dobytí kuruckými vojskami F. Rákociho /1708/ začal hrad pustnúť a v roku 1799 vyhorel. V roku 1765 získali panstvo Erdodyovci, v roku 1855 Bruenerovci a v roku 1887 Springerovci. Zo stručnej prehliadky vlastníkov obce, panstva a hradu vidno, že sa tu vystriedalo množstvo významných uhorských rodov. Pričom svedectvá archeologických nálezov dokazujú, že Čachtický hradný kopec bol osídlovaný už v praveku. V súčasnosti je vlastníkom hradu Obec Čachtice.

Dominantou kráľovského hradu bola vysoká, štvorpodlažná veža s ojedinelým päťbokým pôdorysom . Na vežu nadväzovala kamenná obvodová hradba, ktorá uzatvárala priestor nádvoria neskoršieho horného hradu. Prístupný bol bránou v severozápadnom úseku opevnenia. Na východnej strane nádvoria priliehal k hradbe obytný trakt. Neskôr v prvej polovici 15. Storočia, možno už za Stiborovcov, na nádvorí postavili kaplnku, západný palác, horný hrad obkolesili múrom a hradný areál na severnej strane rozšírili o predhradie. Po smrti Anny, najstaršej dcéry Alžbety Bátoriovej, si Pavol Nádašdy a jeho sestra Katarína, vydatá za Juraja Drugeta, v roku 1617 rozdelili Čachtické panstvo s hradom na polovicu a dohodli sa na oprave pevnosti. Čachtický hrad opravovali ešte aj v roku 1664. Po smrti vnuka Alžbety Bátoriovej, krajinský sudca František II. Nádašdy prepadol v prospech kráľovskej komory, ktorá v roku 1695 nádašdyovský diel čachtického panstva predala Krištofovi Erdődymu. V roku 1708 na Čachtický hrad zaútočili kuruci. V bojoch ťažko poškodený hrad sa z tejto skazy nespamätal. Nejaký čas slúžil ešte ako väzenie, ale keď v roku 1799 vyhorel, bol už celkom opustený.

–zdroj kniha Za tajomstvami zrúcanín (Západné Slovensko)